Profily legiend
Legenda československého klusáckeho športu Imrich Alkér:
„Dodnes neviem, či som bol dobrý jazdec“
Čoskoro si pripomenieme 60. výročie konania úvodného ročníka Československého klusáckeho derby, ktoré sa konalo koncom leta 1953 na lúkach v Ozorovciach neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Na netradičnej dištancii 2420 metrov. Na štarte sa zišlo sedem koní, ktoré povzbudzovala obrovská masa divákov. Žiadna fotografia z dostihov, ktoré začali písať históriu, sa však nezachovala.
Dostihy s najdlhšou tradíciou na území Slovenska sa pritom premiérovo konali už v roku 1952. Akýsi nultý ročník však niesol pomenovanie Cena sulky, pretože vtedajšia komunistická moc neumožnila „buržoázny“ názov derby. V dostihoch sa zásluhou hnedky Märy (Ajax -Maryša, Dalibor) presadil mladučký, iba osemnásťročný vodič Imrich Alkér (nar. 25.10.1933), ktorý v 50. rokoch pôsobil nemenej úspešne ako jazdec na rovinách a v prekážkových zápoleniach. Keďže pochádzal zo šľachtického rodu, nemal to v bývalom režime ľahké. Chcel sa stať veterinárom, no vyštudovať vysokú školu mu dopriate nebolo. Napokon skončil ako zootechnik, ale vždy si našiel cestu ku koňom.
Triumf favorizovaného Justýna sprevádzali nervy
Alkér si triumf zopakoval i o rok neskôr – v dostihoch pod názvom Československé klusácke derby - tento raz v sulke favorizovaného Justýna (Bajnok II. - Justy, Marchepile). Nebolo to však vôbec jednoduché. „Bol som nesmierne nervózny,“ spomína na tento deň dnes 79-ročný dôchodca, ktorý žije v bratislavskej Rači. Na jeho víťazstvo s Justýnom vraj boli totiž uzavreté obrovské stávky.„Štátny handicaper Kaplan sa chcel vsadiť s olomouckým trénerom Kolátorom o celú výplatu, že Justýn vyhrá,“ hovorí Alkér. Favorit dostihov sa však tesne pred svojim najdôležitejším štartom kariéry takpovediac zašliapol. „Mali sme s otcom obrovské starosti, aby sme zohnali vosk, ktorým by sme mu narušenú pätku zalepili.“ Napokon sa však Justýn na dráhu dostal a svojim súperom nedal žiadnu šancu. „Ani neviem, ako sa to podarilo,“ dodáva s odstupom šiestich desaťročí Alkér, ktorému sa podarilo nazbierať takmer dve stovky triumfov. Len škoda, že tento jediný v jeho rozsiahlom albume nepripomína žiadna fotografia. Sám nevie, prečo.
Nezabudnuteľný kyjovský tandem
Ako sám povedal, šancu na zopakovanie derby-úspechu mal krátko po návrate z vojenčiny ešte dvakrát. Jeho otec Anton Alkér trénoval na Štátnom majetku v Bajči pri Nových Zámkoch nádejnú kobylku Havannu (Jedrenko – Hanna, Kujon). „Bol u nás vtedy istý Balla, ktorého vyrazili z Budapešti. Vybral sa s kobylou na Sliač, aby doviezol ovčí syr. Havanna dostala zápal pľúc. Hoci derby odbehla,na víťaznú Sonátu nestačila a už nikdy nemala takú výkonnosť ako predtým,“ spomína muž, ktorého jeden z jeho žiakov Branislav Blatnický nevolal inak ako Imi-báči. Havanna sa však osvedčila v chove, na českých dráhach ešte stále behajú jej vzdialení príbuzní, z ktorých sa najviac blysli práve kobyly Harena či Harunečka. Imrich Alkér v 50. rokoch ako mnoho jazdcov pred ním i po ňom absolvoval dilemu, ktorého koňa pre derby si má vybrať. Namiesto Kinga (Danko – Kormoš, Marchepile), ktorý opanoval ročník 1956 a stal sa úspešným pepiniérom, dal prednosť Ulixesovi (Justýn - Ulrika II, Nervus Rerum). Na ďalší zásah v modrej stuhe tak musel čakať takmer tridsať rokov.
Derby-víťazstvo si Alkér zopakoval zásluhou Satana (Labirint – Sandra, Tillherr) a Didy (Labirint – Dia, Gellért) začiatkom 80. rokov minulého storočia. Oboch zástupcov TJ Slávie Kyjov osobne pripravoval v bratislavskom Starom háji a obaja dokázali vytvoriť rekord derby-trate. Temperamentný Kôň roka 1980 – 1982 zdemoloval súperov v čase 1:27,5. Vzrastom neveľká belka zase pokorila rovesníkov tempom 1:26,1. Povráva sa, že pár dní pred dňom D bežala v tréningu na starohájskom ovále ešte o sekundu rýchlejšie...
Od Ifiúra po Fedor Milla
Prelom 80. a 90. rokov minulého storočia sa u Alkéra s krátkou prestávkou spája so stajňou Štátneho majetku Želiezovce. Jej červeno-žlté farby na dráhe veľmi úspešne reprezentovali posledný derby-víťaz v slovenskom tréningu Ifiúr (Zeusz – Rokon, Henribote), ktorého rodák z Balassagyarmatu dostal do tréningu až po zásahu v modrej stuhe. Spolu suverénne opanovali pražský Saint Leger, ale boli tu aj ďalšie skvelé kone ako medzinárodná víťazka Dunajského poháru Katinka (Basco – Emma, Soldo) či neskorší plemenník El Paso (Let Him Roll – Tassy Will, Tang Me). Medzi špičku sa snažila zaradiť aj Katana (El Paso – Karola, Fuoco), ktorá sa však klasického ročníka nedožila.
Po zmene ekonomických a spoločenských pomerov pomáhal Alkér zapriahať mladé švédske klusáky v Střeliciach neďaleko Brna. Z tejto várky vzišiel napríklad český derby-víťaz Jades Ideal (Ideal du Gazeau – Jade Goddess, Bonefish), ktorého pripravoval s Jaroslavom Dobrovolným. Po zmene milénia sa Alkér krátko upísal majiteľovi Ivovi Potockému, pre ktorého ešte v roku 2004 odjazdil vo veku 71 rokov tri dostihy, čo snáď nemá obdobu v celej Európe. V nasledujúcej sezóne prišla spolupráca so stajňou KMD Parcours Team, ktorú uviedol na scénu sériový víťaz Fedor Mill s vynikajúcim osobným rekordom 1:16,7 na novotekovskej dráhe. V posledných sezónach „Imre“ pomáhal svojimi radami predovšetkým „Brunovi“ Blatnickému, ktorý až do svojej predčasnej smrti v roku 2011 viedol centrálu v Devínskej Novej Vsi.
Ozorovce, Piešťany aj Moskva
Okrem toho roky vykonával rozličné dostihové funkcie, od rozhodcu pri štarte cez tajomníka až po člena Dostihovej komisie, ktorému neušiel žiadny incident na dráhe, hoci sa stal pár stoviek metrov od veže rozhodcov. „Dodnes neviem, či som dobrý jazdec. Ale vyhrať toľko dostihov, to asi nemôže byť náhoda,“ hovorí dôchodca, ktorý dnes bez francúzskych barlí neurobí krok a preto pri sporadických návštevách dostihových mítingov radšej využíva invalidný vozík. So slzami v očiach listuje vo svojich prepracovaných albumoch, ktoré zachytávajú väčšinu jeho úspechov. Je členom prestížneho Klubu stovkárov, v ktorom sú najúspešnejší českí i slovenskí vodiči (117 triumfov podľa databázy českého novinára Petra Malíka). On sám však tvrdí, že úspechov na dráhe bolo viac ako dvesto, no nie všetky dosiahol v oficiálnych dostihoch. V časoch, keď cestovanie do zahraničia nebolo samozrejmosťou, Alkér jazdil dostihy v Sovietskom zväze, východcom Nemecku, Taliansku i Rakúsku. Triumfovať s domácimi koňmi sa mu podarilo na dráhach v Moske i Hoppegartene. Hipodróm v Budapešti, kde raz získal v priebehu popoludnia hetrik a druhé miesto, mu ešte teraz otvára svoje brány. Pripravil Dalibor Skladan
Trojročný Justýn opanoval s Imrichom Alkérom zápolenie v Modre. O rok neskôr dominoval aj v derby, no tento moment žiadny fotograf nezachytil... Reprofoto: Dalibor Skladan
Úspešný plemenník Bajnok to vedel aj na dráhe: v roku 1952 takto dominoval v Cene úderníkov na dostihovom ovále v Hubiciach. Reprofoto: Dalibor Skladan
Imrich Alkér víťazí s hnedkou Ivou, ktorá finišovala druhá v Cene sulky i Československom klusáckom derby, na dráhe vo Svatom Jure počas sezóny 1954. Reprofoto: Dalibor Skladan
Ondrej Nagy: Pri koňoch rozhoduje trpezlivosť
Narodil sa v maďarskej Nyíregyháze v roľníckej rodine presídlencov zo Slovenska a v gazdovskom dome, kde strávil detstvo, nechýbala maštaľ s tromi či štyrmi koňmi. „Už ako deti sme museli vstávať o tretej ráno, aby sme stihli nakŕmiť kone,“ zdôveril sa počas rozhovoru, ktorý sme publikovali pri príležitosti jeho 75. narodenín.
Na Slovensko prišiel, keď mal 20 rokov. Vyučeného mäsiara to však ťahalo ku koňom, a tak sa v roku 1950 upísal Plemenárskemu podniku Nový Tekov. Po absolvovaní jazdeckého kurzu pôsobil bývalý žiak majora Klementa či majora Rudu ako tréner výcvikového strediska plemena Nonius, aktívne však jazdil aj dostihy na niekoľkých plnokrvníkoch, ktoré mali v stajni. V sedle Napoly zvíťazil na rovine i v steeplechase, tá neskôr v službách žrebčína Topoľčianky pokračovala v úspešnej kariére a dobehla šiesta v náročnej Cene Labe v deň Veľkej pardubickej.
Pre problémy s udržiavaním ideálnej hmotnosti a tiež žalúdočné vredy prešiel Ondrej Nagy ku klusákom, keďže do Nového Tekova prišli kone zo zrušeného chovu v Štátnom majetku v Bajč: napríklad Ulixes, Karneval či Justo. Práve v jeho sulke vyhral svoje prvé dostihy klusákov, na dráhe v Hubiciach počas sezóny 1960.
Na sklonku 60. a 70. rokov potom prevzal trénerské žezlo od Emila Šulgana a Štefana Benického. Po rokoch spomínal, že medzi jeho najobľúbenejšie klusácke kone patrili Ural či Csókos a dopustiť nedal ani na maďarského rodáka Nemecseka, ktorý sa mu odvďačil dvomi titulmi Koňa roka. Najväčšie úspechy dosiahol práve s potomkami spomínanej Csókos, veď Citadela, Čubčik a Čo Máš dosiahli na prvenstvo v Československom klusáckom derby. Svoj posledný štvrtý derby-triumf v sulke dosiahol so synom Citadely, dovtedy skôr priemerným Citátom, ktorý chytil pred štartom v modrej stuhe brilantnú formu a vypálil rybník favoritom na čele s Maďarom Buggatim. „Odskočili sme dopredu a súperi nás prvý kilometer nechali na pokoji. Už som vedel, že nás v závere nikto nechytí,“ spomínal po vyše tridsiatich rokoch.
Za svoj jazdecký vzor považoval tlumačovského rivala Otakara Valoucha. Sám vyhral asi dve stovky dostihov, v rumunskom Arade sa mu za jediný deň podarilo opanovať šesť zápolení. Okrem toho často štartoval v Maďarsku či bývalej Juhoslávii a na konte mal aj vystúpenie v Rakúsku. „Aj keď sa dostihy vyhrávajú až v cieli, pozíciu si treba urobiť okamžite. Keď sa dnes pozerám na niektorých vodičov, asi by som im poriadne vynadal, keby jazdili v mojej stajni,“ naznačil svoju jazdeckú filozofiu.
Bolo o ňom známe, že na svojich zverencov netlačil. „Treba byť trpezlivý, niektorý kôň sa naučí behať za tri mesiace, iný ani za rok,“ spomínal po rokoch. Naposledy sa víťazne presadil v roku 1992 v sulke populárneho ryšiaka Luka, práve na dráhe v Topoľčiankach. Po tejto sezóne odišiel do dôchodku a s dostihovým publikom sa definitívne rozlúčil v máji nasledujúceho roka v Bratislave s Cígeľou.
Ako divák nikdy nevynechal žiadne dostihy v Novom Tekove, pokiaľ mu zdravie slúžilo, ale jeho blízki veľmi dobre vedeli, že mu nie je ľahostajný osud žrebčína a veľmi ťažko niesol jeho postupný krach po zmene milénia.
VIZITKA: ONDREJ NAGY
6. marca 1928 – 6.marca 2014
200 víťazstiev ako vodič
600 víťazstiev ako tréner
7 triumfov ako tréner v Československom klusáckom derby, 4x ako vodič
(Citadela – 1968, Čubčik – 1971, Čo Máš – 1972, Citát – 1977)
3x tréner Koňa roka (Dunhilla – 1979, Nemecsek – 1990, 1991)
Richard Mühl – profil dostihového funkcionára
a majiteľa klusáckej stajne
(10. február 1943 – 21. októbra 2018)
Narodil v Bátovciach ako prvorodený syn vedúceho obchodu s odevami, prvé roky strávil v Banskej Štiavnici. Neskôr sa s rodičmi presťahovali do Levíc, kde absolvoval základnú školu i SPTŠ v odbore zootechnik. Tu sa zoznámil aj so svojou neskoršou manželkou Matildou. Následne vyštudoval odbor cestovný ruch na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde sa aj usadil. Od roku 1979 bol Richard Mühl pravidelným divákom na dostihových podujatiach. V tomto období sa rozbiehal dostihový spolok Turf klub SZM, ktorého bol členom. V 80. rokoch minulého storočia pôsobil ako dostihový funkcionár, aktívne prispieval do novín Hlas ľudu zo sveta turfu. V roku 1980 začal popri práci jazdiť klusáky v tréningu pod patronátom legendárneho trénera Imricha Alkéra, napríklad Juharfu, Ifiúra či Lidi. Začiatkom 90. rokov spolupracoval s Ing. Ľudovítom Vanekom, niekdajším riaditeľom Žrebčína Nový Tekov. V roku 1995 kúpil pre stajňu Patrícia zo zanikajúceho žrebčína prvé kone - Levický Zbojník (v štyroch rokoch vybojoval striebro v klasickom Memoriáli Ing. Libora Benického), Levická Princezna, Leader, Pakt a Anda, ku ktorým pribudli ešte Dráva a Levický Grand.
V roku 2000 vybudoval Richard, ako ho volali priatelia, dostihové stredisko v obci Vlky neďaleko Bratislavy. Do chovu spolu so svojím zaťom Jaromírom Follaufom priviezol ruskú kobylu Schvatku, švédsku rodáčku Ederu Shetan či amerického plemenníka Killy Lobell. Pribudol aj nový dostihový kôň Tesio. Bol tiež prvým majiteľom, ktorý importoval na Slovensko francúzskeho klusáka. „Bojoval za klusáky celým svojím srdcom, čím si často okrem priateľov vytvoril aj nových nepriateľov,“ spomína po rokoch na otca jeho dcéra Patrícia, ktorá spočiatku pôsobila v sulke s amatérskou licenciou, neskôr prešla k profesionálnym vodičom a napokon tiež absolvovala trénerský kurz, pričom na dráhach aktívne pôsobila dvanásť sezón. Snom jej otca bolo vybudovať na Slovensku klusácky štadión, aby sme sa stali rovnocenným partnerom pre dostihovo vyspelé krajiny a mohli mať celoročnú prevádzku. Po skončení klusáckeho diania na Slovensku v roku 2012 sa však Richard svojho stáda nevzdal. „Klusáky vo Vlkoch stále sú, dokonca v tomto roku aj s čerstvým prírastkom po JS Tolstoy z Matildy po Tesio,“ dodáva Patrícia Follaufová.
Jej otec opustil svoju pozemskú púť opustil náhle a ako vždy hovorieval – protekčnou smrťou - v ranných hodinách s knihou v ruke...
